Dr. Oliveira a Tradícia, Rodina, Vlastníctvo

                         Tradícia, Rodina a Vlastníctvo . . . 

Tradícia (lat.tradere-uchovávať) snaha ľudí v náboženskej, morálnej, kultúrne a materiálnej sfére, zachovať dedičstvo, ktoré sme dostali od našich otcov-rodičov, starých rodičov, blízkych. Je to predovšetkým duchovný dar, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu, a ktorý umožňuje najmä mladým, odvážnejšie kráčať vpred a rozvíjať sa, podporovaní skúsenosťami starších. Nejde iba o nejakú historickú hodnotu, ale je na nej postavený základ rastu mladej generácie v konfrontácii s výzvami sveta. Tradícia nám preto dáva nádej, že naša spoločnosť či národ prekonajú všetky prekážky, ktoré jej členov postretnú na ich ceste k cieľu, ktorým je nebo.

Rodina (lat. Familia) je živým prvkom tradície a tvorí jej základ , pretože bez rodiny nie je možné uchovať hodnoty, ktoré budovali a držia našu spoločnosť po kope. Rodina je nositeľom prirodzených a nadprirodzených morálnych hodnôt, ktoré sa uchovávajú z generácie na generáciu. Rodina je školou existencie života, pretože sa v nej formuje nie len budúcnosť jednotlivca, ktorého rodina vychováva, ale celého národa, štátu, či spoločenstva. Bez normálnej rodiny (jeden otec, jedna mama a deti) je spoločnosť vystavená riziku produkcie neprispôsobivých jedincov, ktorí nevedia kým sú a ktorí len v obmedzenej miere môžu spoluvytvárať zdravú spoločnosť postavenú na pravde, dobre a kráse.

Súkromné vlastníctvo (lat. proprietas-právo na vlastníctvo) je prirodzeným právom, ktoré je založené na práve človeka, slobodného jedinca, ktorý má nárok užívať plody svojej práce, ako aj práce svojich predkov. Dáva rodine bezpečie a ochranu. Rodičia sú preto povinní pracovať pre jej blaho vytváraním zdravého prostredia, ktorého základ tvorí práve súkromné vlastníctvo, ktoré má v tomto zmysle vplyv na budúcnosť detí, rodiny a spoločnosti.

Autorom týchto myšlienok je Dr. Oliveira zakladateľ hnutia, ktorého činnosťou je inšpirovaná naša nadácia.

Na obrázku môže byť 1 osoba, stojaca osoba a outdoorové oblečenie
Dr. Plinio Correa de Oliveira posledný križiak 20. storočia

Brazílčan, ktorý ovplyvnil katolícky svet

Ak chceme aby sme mohli byť zárodkami obnovy, musíme byť naozaj vernými nasledovateľmi odkazu našich otcov, v tomto prípade Prof. Plinia. „V časoch kríz a zmätku“, píše v roku 1996 v úvode do životopisu Prof. Plinia od Prof. De Matteiho veľký kardinál, Alfons Maria Stickler, „Ktoré sú časté v dejinách, životopisy významných ľudí môžu poukázať správny smer oveľa viac, ako abstraktné diela z filozofie či morálky“.

Čo je náplňou skutočného člena bojujúcej cirkvi, ktorá tu na zemi putuje do nebeskej vlasti ?

Uznanie si chýb aj na základe poznania života týchto velikánov so všetkou pokorou, návrat k tomu čo nám zvestovali naši otcovia, ku koreňom je skutočným zdrojom obnovy. Akoby sa dalo teda z tejto perspektívy zhrnúť posolstvo prof. Plínia ?

Kým teda bol tento významný katolícky aktivista a poradca koncilových otcov počas II. Vatikánskeho koncilu?

1, Bol skutočným rytierom, pripraveným do skutočnej križiackej výpravy. Naplno si uvedomoval, že ako veriaci katolík je členom Ecclesia Militans. To že bol človekom láskavým a skutočným gentlemanom vychádzalo z jeho mužskosti. Nešlo o žiadne vágne sentimenty, vedel byť tvrdý a láskavý zároveň, bez toho aby ustúpil zo svojho cieľa ako to opisuje jeho verný žiak, Prof. Roberto de Mattei v jeho životopise, Il Crociato del 20. secolo. Neustáli boj proti zlu. Kresťanský život je boj, neustála bolestná vojna bez jedinej chvíle oddychu, ktorý má za cieľ večný život a ktorý končí v momente našej smrti.

2, Tento postoj rytierstva vychádzal z hlbokého duchovného života. Denne venoval prof. Plinio mnoho času práve modlitbe. Nenahraditeľnou súčasťou jeho dňa bola účasť na Obeti sv. Omše. Vieme, že prof. Plinio pomáhal biskupovi Mayerovi počas II. Vatikánskeho koncilu v organizácií tzv. Coetus Patrum. Bol až do smrti milovníkom tradičnej liturgie.Je si však dôležité uvedomiť na tomto mieste jednu kľúčovú vec. Najvznešenejšie, čo máme v náboženstve nemá byť naša vlastná spása, ale Božia sláva. Náboženstvo, píše dom Pollien v skutočnosti je o tom, aby sme zachovávali čo najviac Božia práva, než aby sme sa snažili o vlastnú svätosť. Podstatou náboženstva je aby bola Bohu vzdaná dokonalá sláva, šťastie človeka je už len následkom toho, že sa riadi výhradne Božími záujmami.

3, Napokon ovocím tohto duchovného života je hlboké ovocie, ktoré je základom akéhokoľvek rytierstva a dokonalej služby Bohu a tým je čistota. Človek, ktorému záleží len o hľadaní Božej slávy, nepozerá na vlastné záujmy a preto je ochotný zriecť sa všetkých pozemských slastí. Platí to zvlášť o našej presexualizovanej dobe. Ak má človek dobre usporiadanú dušu- čistú, stane sa bojovnou, ináč nedosiahne cieľa. Preto v katolíckom slova zmysle, čistota je ako palác, ktorý má dva krídla- na jednej strane je zmysel pre hierarchiu – anti egualitársky,, na druhej strane je zmysel pre boj. Čo je napokon odvaha ? Odvaha je vytrvalosť princípov a zápalu za našimi ideálmi, vďaka ktorým vyhrávame nad našim strachom, sme ochotný obetovať naše zdravie a život, a sme ochotný vďaka našim ideálom sa konfrontovať s nástrahami intelektuálneho a morálneho charakteru. Takýto duševný postoj je presnou antitézou dnešného pacifistického ducha. V boji, človek je na strane dobra a sa cíti byť tým pádom mimoriadne viazaný k dobru absolútneho, ktorým je Boh a náš Pán. Keď kvôli takémuto princípu riskuje vlastný život, vlastné dobré meno, majetok, alebo hocičo iný, koná tak s veľkým úsilím keď sa snaží zničiť nepriateľa a tak sa implicitne dotýka princípu, podľa ktorého je absolútnou príčinou risku ktorý podstupuje odraz samotného Boha….

Príchuť risku a boja, nakoľko forma náboženského života s cieľom vzdať Bohu slávu je podstatou rytierstva.